Ostrov Brač, patrónom ktorého je Svätý Juraj, má bohatú históriu.
Bol osídlený už v neolite. Prvými známymi obyvateľmi
boli Ilýri v 4. stor. pred n.l., podľa ich kmeňa Delmata
je pomenovaná Dalmácia.
Grécka kolonizácia nebola taká výrazná ako na iných jadranských
ostrovoch, ale z obdobia Rímskej ríše (začiatok nášho letopočtu)
pochádzajú náleziská rímskych usadlostí - villa rustica –
ktoré súviseli hlavne s ťažbou známeho bieleho kameňa. Aj
Diokleciánov palác v Splite je postavený z kameňa ktorý sa
ťažil na Brači. Neskôr sa Brač stal súčasťou Byzantskej ríše.
V 7.storočí ostrov osídlili slovanské kmene Chorvátov, ktoré
postupne prijímali kresťanstvo. V roku 925 sa ostrov stal
súčasťou stredovekého chorvátskeho štátu. V 12. storočí,
po spojení s uhorským kráľovstvom získal ostrov takmer na
dve storočia samostatnosť. Od roku 1268 do 1357 bol Brač
súčasťou Benátskej republiky. Potom sa striedala nadvláda
Uhorska, bosenského kráľa a Benátskej republiky, pri zachovaní
čiastočnej autonómie ostrova. Benátky ovládali ostrov po
štyri storočia do roku 1797.
V tomto čase ostrov zažil vlnu
prisťahovalectva z Bosny, ktorá bola vtedy súčasťou Osmanskej
ríše.
Po tom ako Napoleon dobyl Benátky, stal sa Brač na krátku
dobu administratívnou súčasťou Francúzska.
V roku 1807 ovládla
Čierna Hora, za asistencie ruského námorníctva, ostrovy Brač
a Korčula. Na základe Viedenského kongresu z roku 1814 sa
Brač stal súčasťou Rakúska. V tomto období bol ostrov známy
pre svoje výborné víno, ktoré sa vyvážalo do celej Európy.
Na začiatku 20. storočia spôsobila nákaza viniča zánik vinohradov,
čo bol hlavný dôvod masívnej emigrácie do zámoria, hlavne
do Čile. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa v roku 1918 stal ostrov
súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr
Juhoslávie.
Počas druhej svetovej vojny od roku 1941 okupovali
ostrov Taliani a od roku 1944 nemecké vojská. Po oslobodení
sa stal súčasťou Juhoslávie, od roku 1991 Chorvátskej republiky.
|